Príbehy z útulku

ŠTEFI
30.03.2010

     Sme smutní, nešťastní, že žijeme v krajine, v ktorej väčšina ľudí nevidí, alebo nechce vidieť, ublíži a necíti, čo cítiť má, nepomôže, keď pomôcť môže, netrestá, keď trestať musí a má!

 

     Je skoro ráno. December, síce ešte snehu je pomenej, no mrazí až do kostí. Zababušení ľudia, ľudia vo vyhriatych autách sa náhlia do práce.

Aj šofér v osádke auta, ktorá smeruje z najbližšej dediny skoro ráno do mesta, ešte v prítmi, má zapnuté svetlá.

Pri zapnutí diaľkových, sa zameral na nezvyčajný bod, ktorý tak trochu vyčnieval v poli neďaleko cesty. Keď prišli bližšie, uvideli niečo, čo ich zarazilo. V poli sedel meravo psík. Celkom sám. V mraze opustený.....Pomaly prešli okolo neho a náhlili sa do práce, ale v myšlienkach boli celkom inde. Mysleli na tohto havinka, no zároveň dúfali.........no nedalo im to a tak z práce odišli skôr.

     Dúfajúc, že predsa len sa niekto nájde, kto za ten, dosť dlhý čas, v mrznúcom počasí psíkovi pomôže. Ale to sa v tejto krajine len výnimočne stáva.

     Miesto, kde bol psík ráno, nebolo prázdne.

Nepohnuto, meravo, tam ešte sedelo to ranné psíča, hoci po tejto ceste počas dňa prešlo veľa áut.

Teraz už títo dobrí ľudia neváhali. Podišli k primrznutej kôpke nešťastia, vzali meravé telíčko, ktoré sa ani jedným záchvevom nebránilo do deky a poď ho s ním do útulku.

     Prvoradou povinnosťou bolo strnulému, premrznutému telíčku, jemným masírovaní, zahrievaním pomôcť, aby začalo fungovať, aby vôbec prežilo.

Psíčatko nás riadne potrápilo, ale začalo sa, aj silou svojej vôle, vracať do života a my sme si až potom začali uvedomovať kôpku nešťastia, ktorú sme mali v našich rukách.

     Fenočka sharpeia, dali sme jej meno Štefi.

Jej telíčko vychudnuté na kosť. A na dôvažok, jej vyčnievajúce kostičky boli samé čerstvé, ale aj staršie rany.

Dostala vodičku, napila sa, dali sme jej mištičku jedla,zjedla to hltavo a vyvrátila všetko. Je už večer, sme v jej blízkosti, nebudeme ju viac trápiť. Je pri živote, v teplúčku a ráno navštívime kliniku.

     Raňajšie prvé kroky smerovali k našej Štefi. Zababušená v deke a veľká obava s otáznikom. Žije?

Pomaličky odkrývame deku. Hlavička a .....otvorila očičká. „Hurá, , žije“!

Zakryjeme ju ešte, aby jej peliešok nevychladol, kým prikúrime.

No niečo sa nám nezdá. Štefi sama pchá hlavičku z deky von a svojimi smutnými očkami, akoby nás o niečo prosila. Podídeme k nej, pohladíme hlavičku a začujeme slabý piskot. Štefi sa začne mrviť, vylieza z deky a to, čo ostáva v deke, tak to nás doslova priklincovalo. A aj keď sa nám zdalo, že život Štefi pomaly uniká, no niečo z nej, živé niečo, sa hlásilo do tohto sveta. Tri malinké, veľmi malinké šteniatka. Sú slabučké, ale kňučia a chcú žiť. Ich mamina tiež ešte boj o svoj život nevyhrala. „Tak skoro, vyvenčiť, napiť sa, po troške jedla a šups k šteniatkam“!

Stále sme boli v jej blízkosti. Štefi bola vzornou mamou, no slabučké, malinké, jej detičky do troch dní umreli. Po tomto nečakanom, smutnom zážitku sme vzali Štefi na veterinárnu kliniku.

„Je to veľmi utýrané zvieratko“, znel verdikt veterinára. Podvýživa /váži len 11 kg/, dlho musela hladovať. Tých veľa rán na jej telíčku, je od hasenia cigariet. Strašné!!!

„Potrebuje stálu domácu opateru a špeciálnu veterinárnu liečbu“.

Po vynesení tohto verdiktu, vošla do nás obrovská zlosť, no zároveň aj beznádej.

„Musíme konať rýchlo, nesmieme sa vzdávať, Štefi musí žiť“!

Ako vo väčšine takýchto prípadov, pomohlo zahraničie. Naši nemeckí priatelia konali rýchlo a Štefi behom pár dní bola  ďaleko od nás, ale v novom domove.

Každodenná veterinárna liečba, teplo domova u tých najláskavejších ľudí, robí zázraky, Štefi sa zotavuje. Za štyri týždne pribrala 8 kilogramov. Rany na telíčku jej pomaly miznú. Rany na srdiečku, jej domáci liečia láskavým slovom, je jedno, v akej reči, pohladením a milujúcim prístupom celej rodiny.

Ďakujeme vám, naši nemeckí priatelia.

Ďakujeme za život Štefi.

 

 

Aj keď mala Štefi šťastie vo svojom nešťastí, aj tak sa nedá ničím ospravedlniť konanie človeka, ktorý ju vlastnil. Zatiaľ je neznámy. No, aj keby bol známy, nič sa v našej krajine tým nezmení. Ale nech sa mu /im/ to vráti. Nech má /majú/ vždy nešťastie vo svojom nešťastí! A nech sa smažia v pekle!

ŠTEFI
ŠTEFI
ŠTEFI
ŠTEFI
ŠTEFI
< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 446098
  Webhosting: Atlantis