Príbehy z útulku

Príbeh z Útulku ... Dukso
08.09.2005

Do nášho Útulku prichádzajú nielen vyhodené, týrané, zranené zvieratká, ale občas aj zvieratká, ktorých majitelia sa odstanú do vážnych osobných ťažkostí a riešením, okrem utratenia, je zachrániť mu život, napríklad v Útulku.
A to je príbeh Duksa.
Obrovský slovenský čuvač, ktorý mal 14 rokov, sa dostal do veľkých problémov. Celý svoj psí život prežil v peknom láskavom prostredí. Malý domček, obrovská záhrada a veľký priestor na výbeh, to bol domov nášho Duksa.
Však nebolo mu dopriate dožiť život v miestach, ktoré mu boli nadovšetko milé a jediné.
Rodinné problémy, vidina peňazí a v romantickom miestečku zrazu Duksovi nič nepatrilo. Jeho si nik nekúpil. Ešteže je tu Útulok.
Po dohode s majiteľom sme Duksovi pripravili tú najväčšiu klietku, čo sme mali. No na jeho sťahovanie k nám tak skoro nezabudneme. Traja chlapi ho museli ťahať na reťazi, hoci to nebolo ďaleko od nášho Útulku, no aj tak sa im vytrhol a uháňal späť. Tak veľmi, veľmi nechcel opustiť svoj domov.
Prvé dni v klietke a novom prostredí boli pre Duksa ťažké. Jeho mohutné zachrípnuté zavíjanie nám znelo v ušiach ako úpenlivá prosba o návrat.
Aspoň že jeho majiteľ chodil pravidelne za ním. Nosil mu vo vedierku stravu a vždy sa s ním aj trocha pohral. A tak Dukso každý deň v zamyslení a pohľadom upretým na bráničku netrpezlivo vyčkával svojho pána.
Dni stereotypne ubiehali a Dukso si pomaly u nás zvykal. Najviac ho vedeli rozčúliť mačky, ktoré sa mu predvádzali pred klietkou. Hoci bol už staručký, u nás pookrial a niekedy sa správal ako mládenec.
No v jeden deň sa Dukso svojho pána nedočkal. A on neprišiel ani nasledujúce dni. Dukso nepohnute až meravo hľadel na bráničku v očakávaní, že predsa len príde. Ale neprišiel. Mal ťažký úraz, upadol do kómy a bojoval o svoj život. A my sme zároveň bojovali o Duksa.
Zmenil sa. Nezaujímali ho provokujúce mačičky, odmietal potravu a skoro vôbec nebolo počuť jeho mohutný štekot. Jeho pán naďalej zvádzal boj so smrťou, ktorý nakoniec prehral. A Dukso?
Nastala zima, zaliezol do búdy a vôbec nevychádzal. Núkali sme mu všelijaké psie dobroty, ani hlávku nezdvihol, len pootvoril smutné očká a naďalej rozjímal ... vieme o čom ... . Radili sme sa s veterinárom, bola mu nasadená liečba. Lieky a láskavé, teplé dlane tých, ktorí ho mali radi, hladili jeho huňatú rozpálenú, smutnú hlávku.
„Dukso, neopúšťaj sa, vráť sa nám späť“, ale jeho smútok za tým, s ktorým prežil celý život bol silnejší.
Boli to pre nás ťažké a veľmi smutné dni. Dukso sa nám každý deň viac a viac strácal. Nedalo sa mu pomôcť, nebola ani iskierka nádeje vrátiť ho späť.
Hoci sa všemožne bránime utrácaniu, museli sme nášmu Duksovi pomôcť tam, kam tak veľmi túžil odísť. Iná možnosť nebola.
No možno, ak by nevládla sila peňazí, ostalo by snáď po starom a možno by Dukso a jeho pán boli ešte živí.

Alžbeta Ninčáková

< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 446097
  Webhosting: Atlantis