Príbehy z útulku

AMIR
18.11.2007

AMIR

     Sedím a poslušne ?akám

Vždy som poslušný, pretože milujem svoj domov a ?udí, s ktorými žijem.

Dnes sa mi z teplej perinky nechcelo ve?mi vstáva?.

Po?asie sychravé, jesenné a k tomu ešte studený vietor, ktorý nemám rád.

Ale, potešil som sa štartovaniu motora.

Ve?mi rád sa vozím v aute.

Chmúrne myšlienky ma obišli a celkom rád som sa usadil na moje ob?úbené mieste?ko.

Podriemkávam v teplú?ku, ob?as sa pomrvím a .... akosi dlho cestujeme bez prestávky.

     „No kone?ne, zastavili sme“.Dvere, kde sedím , sa otvoria.

Do náru?ia ma berie môj pán, ktorého milujem a usadí ma na zem.

„Tu ?akaj“, vysloví slová, ktoré dôverne poznám a vždy ich rešpektujem.

Zabúchnutie  dverí, naštartovanie motora a... ostal som sám.

Bojím sa pohnú?, ve?mi sa bojím hukotu áut, ktoré bežia okolo m?a..

Trasiem sa  od strachu, ale už aj od zimy. Noži?ky mi zdreveneli a v ušiach mi zuní rachot áut.

Škrípot b?zd.

A neznáme ruky ?loveka ma berú do náru?ia. Vôbec sa nebránim.

V aute je teplú?ko, skrehnuté noži?ky sa snažím vyrovna?, ide to ?ažko.

Tak sa sto?ím do k?bka, neznámy ma prikryje dekou a .....sná? ma tí dobrí ?udia dovezú do môjho domova.

Ale..... miestnos?, kde sme sa dostali predsa dobre poznám.

Poznám jej vô?u, poznám cinkot inštrumentov, poznám aj jemné ruky, ktoré ma vždy poh?adili pred pichnutím injekcie.

No teraz to nebola injekcia, teraz do bol dlhý rozhovor medzi mojimi záchrancami a veterinárom.

Teraz, sa moji záchrancovia dozvedeli krutú pravdu.

Že som starší, že som oslepol, že vôbec nevidím. A znova cesta autom. „Sná? už naozaj ma domov vezú....“

No, nie je to môj domov. Je to hluk, vlastne je to štekot množstvá mojich kamarátov.

Je to útulok.

Láskavé ruky ma berú do náru?ia, teplé dlane h?adia moju ubolenú hlávku a milý hlas mi oznamuje:

„Ty môj zlatý, ty sa budeš vola? Amir a budeš býva? v unimobunke so svojimi kamarátmi“.

Zrazu sa prestávam cíti? sám, prestávam sa trias? a bá? o svoj život. Za?ínam sa u?i? ži? v útulku.

Miestnos?, v ktorej sa ocitám nie je ve?ká. Spolu so mnou tu žijú ?alší psíkovia a ma?i?ky, ktorí ma bez problémov prijali medzi seba. Dostal som novú teplú deku, na ktorej sa mi dobre spí a ktorú svojou hlavi?kou vždy upravujem.

Horšie je to s mojou orientáciou. Ale hlas mojej opatrovate?ky ma vždy navedie na to správne miesto a upozorní na prekážky.

Z unimobunky na dvor sú štyri schodíky, no aj tie zvládam. „Raz,dva,tri,štyri „ a potom zatlieskanie. A ja viem, že som už na zemi.

Milé, krásne dni prežívam na útulku.

Ve?mi rád spávam s malými ma?iatkami a šteniatkami. Ich bojazlivos?, ich prítu?nos? mi je taká blízka. Som tu š?astný, mám všetko, ?o si môžem pria?. No hlavne mám tu láskavých ?udí, ktorí sú celé  dni so mnou a u?ia ma, hoci som úplne slepý, dôkladne spozna? to bezpe?né okolie, v ktorom žijem. Viem, že mi už nikdy nehrozí nebezpe?enstvo, ale ...... za?ínam poci?ova? únavu. Neviem, ?o sa so mnou deje.

Za?ína mi vypadáva? srs?, nechutí mi jes?, v noci zle spávam.

Moje telí?ko postupne chradne. Som zo d?a na de? slabší.

Ani okamžitá veterinárna, nákladná lie?ba nepomáha.

Nevládzem ?alej, som starý. V noci mám bolesti a hoci moja opatrovate?ka vo svojom náru?í sa mi snaží ich zmierni?, trápim aj ju.

Ak by som vedel hovori?, tak ich poprosím: „Viem, že ma máte ve?mi radi, preto prosím, dovo?te mi odís?“.

Ešte pár dní nádejí mojich záchrancov, že sa to predsa len zlepší, ešte nádej.......no známa to vô?a a cinkot inštrumentov a tie najláskavejšie ruky na svete, ktoré ma silno-silno držia a tie pravé slzi?ky lásky, ktoré na m?a padajú, ke? život pomaly zo m?a uniká.

Prosím, nepla?te.

Prežil som u vás rok š?astia.

Všetkým vám ?akujem.

AMIR
AMIR
AMIR
AMIR
AMIR
< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 448929
  Webhosting: Atlantis