Príbehy z útulku

AMIR
18.11.2007

AMIR

     Sedím a poslušne čakám

Vždy som poslušný, pretože milujem svoj domov a ľudí, s ktorými žijem.

Dnes sa mi z teplej perinky nechcelo veľmi vstávať.

Počasie sychravé, jesenné a k tomu ešte studený vietor, ktorý nemám rád.

Ale, potešil som sa štartovaniu motora.

Veľmi rád sa vozím v aute.

Chmúrne myšlienky ma obišli a celkom rád som sa usadil na moje obľúbené miestečko.

Podriemkávam v teplúčku, občas sa pomrvím a .... akosi dlho cestujeme bez prestávky.

     „No konečne, zastavili sme“.Dvere, kde sedím , sa otvoria.

Do náručia ma berie môj pán, ktorého milujem a usadí ma na zem.

„Tu čakaj“, vysloví slová, ktoré dôverne poznám a vždy ich rešpektujem.

Zabúchnutie  dverí, naštartovanie motora a... ostal som sám.

Bojím sa pohnúť, veľmi sa bojím hukotu áut, ktoré bežia okolo mňa..

Trasiem sa  od strachu, ale už aj od zimy. Nožičky mi zdreveneli a v ušiach mi zuní rachot áut.

Škrípot bŕzd.

A neznáme ruky človeka ma berú do náručia. Vôbec sa nebránim.

V aute je teplúčko, skrehnuté nožičky sa snažím vyrovnať, ide to ťažko.

Tak sa stočím do kĺbka, neznámy ma prikryje dekou a .....snáď ma tí dobrí ľudia dovezú do môjho domova.

Ale..... miestnosť, kde sme sa dostali predsa dobre poznám.

Poznám jej vôňu, poznám cinkot inštrumentov, poznám aj jemné ruky, ktoré ma vždy pohľadili pred pichnutím injekcie.

No teraz to nebola injekcia, teraz do bol dlhý rozhovor medzi mojimi záchrancami a veterinárom.

Teraz, sa moji záchrancovia dozvedeli krutú pravdu.

Že som starší, že som oslepol, že vôbec nevidím. A znova cesta autom. „Snáď už naozaj ma domov vezú....“

No, nie je to môj domov. Je to hluk, vlastne je to štekot množstvá mojich kamarátov.

Je to útulok.

Láskavé ruky ma berú do náručia, teplé dlane hľadia moju ubolenú hlávku a milý hlas mi oznamuje:

„Ty môj zlatý, ty sa budeš volať Amir a budeš bývať v unimobunke so svojimi kamarátmi“.

Zrazu sa prestávam cítiť sám, prestávam sa triasť a báť o svoj život. Začínam sa učiť žiť v útulku.

Miestnosť, v ktorej sa ocitám nie je veľká. Spolu so mnou tu žijú ďalší psíkovia a mačičky, ktorí ma bez problémov prijali medzi seba. Dostal som novú teplú deku, na ktorej sa mi dobre spí a ktorú svojou hlavičkou vždy upravujem.

Horšie je to s mojou orientáciou. Ale hlas mojej opatrovateľky ma vždy navedie na to správne miesto a upozorní na prekážky.

Z unimobunky na dvor sú štyri schodíky, no aj tie zvládam. „Raz,dva,tri,štyri „ a potom zatlieskanie. A ja viem, že som už na zemi.

Milé, krásne dni prežívam na útulku.

Veľmi rád spávam s malými mačiatkami a šteniatkami. Ich bojazlivosť, ich prítuľnosť mi je taká blízka. Som tu šťastný, mám všetko, čo si môžem priať. No hlavne mám tu láskavých ľudí, ktorí sú celé  dni so mnou a učia ma, hoci som úplne slepý, dôkladne spoznať to bezpečné okolie, v ktorom žijem. Viem, že mi už nikdy nehrozí nebezpečenstvo, ale ...... začínam pociťovať únavu. Neviem, čo sa so mnou deje.

Začína mi vypadávať srsť, nechutí mi jesť, v noci zle spávam.

Moje telíčko postupne chradne. Som zo dňa na deň slabší.

Ani okamžitá veterinárna, nákladná liečba nepomáha.

Nevládzem ďalej, som starý. V noci mám bolesti a hoci moja opatrovateľka vo svojom náručí sa mi snaží ich zmierniť, trápim aj ju.

Ak by som vedel hovoriť, tak ich poprosím: „Viem, že ma máte veľmi radi, preto prosím, dovoľte mi odísť“.

Ešte pár dní nádejí mojich záchrancov, že sa to predsa len zlepší, ešte nádej.......no známa to vôňa a cinkot inštrumentov a tie najláskavejšie ruky na svete, ktoré ma silno-silno držia a tie pravé slzičky lásky, ktoré na mňa padajú, keď život pomaly zo mňa uniká.

Prosím, neplačte.

Prežil som u vás rok šťastia.

Všetkým vám ďakujem.

AMIR
AMIR
AMIR
AMIR
AMIR
< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 446099
  Webhosting: Atlantis