Príbehy z útulku

Babička a Norko
21.08.2006

Určite každý z nás, aj keď len občas, sa vráti do krajiny svojho detstva. Spomienky na chvíle bezstarostné, na ľudí, ktorí sa o nás starali, ktorí nás vychovávali. A hoci s odstupom času, aj mne sa vynárajú šťastné chvíle môjho detstva. A v nich moja babička. Osoba, ktorá mala na nás vždy čas, ktorá vedela pútavo, poučne rozprávať, ktorá nadovšetko milovala prírodu. Veľa nám toho do života dala, veľa z toho sa snažím odovzdať svojim najbližším. Babičiek chodí po uliciach veľa, ale podobnú tej mojej, sa mi ťažko hľadalo, ale predsa len .....jedna babička žila v maličkom, tak učupenom domčeku. Nežila sama. Jej spoločníkmi boli psíkovia. Aj keď ju občas potrápila skleróza, starala sa o nich vzorne. Norky, ako ich volala, sa mali k svetu a bolo ich čoraz viac, ale babičke to nevadilo.Najprv tri šteniatka boli odobraté a dané do útulku, neskôr aj staršia čierna Norka so šteniatkom . A babičke ostal len jeden psík Norko. Keď len trochu vykuklo slniečko, naša babička už cupitala spolu s Norkom do prírody. Kvietky, bylinky, to zbierala s láskou po parkoch vo svojom okolí. A Norko, ako jej verný tieň ju poslušne sprevádzal. Takto sme si zvykli na ňu, takto sme ju stretávali v parkoch aj s jej verným spoločníkom. Nikdy nezabudnem na obraz, ktorý sa mi naskytol pri výhľade z okna. Trošku ešte skúpe jarné slnečné lúče, no trávička zelená a na nej naša vzrastom malá, niekoľkokilová babička. V ruke kvietočky, nejaké bylinky. Šatku z hlavy si dala dole, sivé vlásky jej vetrík ovieval. Opravila si zásterku, pohladila trávičku okolo seba a jemne položila kvietky z ruky. Urobila miestečko pre Norka a ten sa usadil. Svoju hlávku položil na jej nohy a takto nemo tam sedeli. Občas pootočila hlavou, upravila si svoje vlásky, občas pohladila Norka. Sťa by zastal čas a vrátil nás do detstva a jeho rozprávok. Sťa by babička Boženy Nemcovej. Jeden májový podvečer nám zavolali z polície. "Stalo sa niečo nepríjemné, bol tam pes, ale bol agresívny. Museli sme ho uspať a vezieme ho k vám do útulku" znel odkaz. Dorazilo policajné auto. Dvere sa otvorili a my sme čakali, čo sa v nich objaví. Policajt sa zohol a do náručia vzal uspatého psíka. "Ale, veď je to Norko od našej rozprávkovej babičky! Stalo sa niečo?" Zlé predtuchy nám vírili v hlave, "Starkú našli v lese, dosť vzdialenú od jej bydliska. Bola mŕtva, psík si ju strážil a nikoho k nej nepustil" Norka sme umiestnili do klietky a čakali sme, kedy sa začne prebúdzať. Pomaly, pomaličky otváral očká, snažil sa postaviť, ale rovnováhu ešte nenadobudol. Prihovárali sme sa mu, no pootvoril iba očka a znova upadal do spánku. Na druhý deň bol v akej-takej pohode, no pri oslovení začala ním lomcovať triaška. Možno zažil niečo, čo sa nikdy nedozvieme my,ľudia. Aj keď naša babička už nežije, zomrela v lene prírody, ktorú tak milovala. A možno aj tušila svoj koniec a poslednykrát sa vybrala ďaleko od svojho bydliska. Vybrala sa na miesta, ktoré často navštevovala, keď bola mladá a ktoré mala rada. V lone tichej, tmavej prírody, za občasných šumov majestátnych stromov a spevu vtáčkov, na zelenej lúčke plnej poľných kvetín si uložila svoju starú hlávku. Jej verný psík Norko bol s ňou. Videl, cítil ako umiera. Aj keď z nej život pomaly unikal, snažil sa ju svojim teplým dychom, huňatým kožúškom rozohriať a opäť ju zdravú mať. Viem, že Norko nikdy nezabudne na svoju babičku. Ale všetci dúfame, že takáto babička pre Norka sa ešte nájde. Ninčáková alžbeta

< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 446097
  Webhosting: Atlantis