Príbehy z útulku

RAJSA
22.05.2006

V jeden letný podvečer naša útulková záchranka zaznamenala neliehavý telefonát.
Bola to vlastne prosba neznámeho človeka o záchranu nemeckého ovčiaka.
"Nemôžme sa už na to pozerať, v akých poodmienkach to úbohé zviera žije", oznámil nám.
Sľúbili sme mu, že to vybavíme, čo najskôr, ako sa to dá, ale jeho argument, že zviera už dlho nevydrží, nás vyburcovval k činu okamžite.
Pozháňali sme si auto, osobného ochrancu, pretože nikdy neviete, do čoho idete, ako sa budú správať ľudia , či vám neublížia..... a išli sme.
Došli sme na tvár miesta a to, čo sme uvideli, nám dlho nevymizne z pamäti. Mala to byť akože klietka, ale bola to jedna pozliepaná malá haraburda z trocha pletiva, dosák. Príbytok psíka bol veľmi malý a umiestnený na ploche nikoho. Ako sám vojak v poli.
Keď sme sa priblížili bližšie, čosi veľké, tmavé tam len sedelo, ani sa nepohlo. Malo tam jednu prázdnu misku a dookola samé výkaly.
Uväznený úbožiak, bez vody, jedla, vo vlastných výkaloch.
Samozrejme, že konali sme ďalej. Vyhľadali sme tzv. majiteľov, no a tu nastal problém. Neboli zrovna v stave, v ktorom sa dá komunikovať. Osočovanie, vyhrážky, ale ani my sme sa nedali. Išlo tu o zjavné týranie, zanedbanie. No a nahlásenie na kompetentné orgány, by týchto majiteľov neobišlo bez pokuty.
A tak, hoci aj s nadávkami, psíka nám vydali.
Rajsa, tak sa volal tento nemecký ovčiak, keď sa postavila, bolo zjavne vidieť, že nevládze stáť na zadných nôžkach. Horko-ťažko sme ju dostali do auta.
Keď som si k nej prisadla a pohladila ju, zhrozila som sa!
Bolá samá kosť. Nemala žiadne bruško, moje ruky sa dotýkali len rebier, kostí a kostí. Hrôza!
Po príchode do útulku sme jej pomohli, lebo bola veľmi slabá, dostať sa do klietky. Položili sme pre ňu misku s vodou a jedlo. Rajsa sedela a svojimi smutnými očkami pozerala na tieto dve vecí ako na zázrak.
Omočili sme jej papuľku vodou, noštek mala horúci, no nepohla sa vôbec. Bolo už neskoro večer, no neviem, či aj my sme už neprišli neskoro. Ráno, ak ostane nažive, treba konať!
S búšiacim srdcom sme sa skoro ráno približovali ku klietke.
"Žije vôbec"?
Na drevenej podlahe ležalo vystreté kostnaté telíčko, ale, čo nás potešilo, dýchalo. Ale veľmi rýchlo dýchalo.
"Žije", ale jedla sa nedotkla, voda bola vypitá.
Takže, poďme ďalej bojovať, aby žila!
Veterinárna prehliadka nedopadla dobre. Podvýživa, dehydratácia, snáď omrznuté nôžky a všetko to najhoršie. "Bude to fuška", ale nikdy sa nevzdávame.
Každodenné antibiotiká, infúzie, injekcie, prášky na posilnenie pohybových orgánov.....
Pomaly, pomaličky začala Rajsa prijímať potravu.
Dávali sme jej, vlastne , učili sme ju jesť ako malé dieťa.
Len trošku jedla a potom ďalšiu trošku.....
Stiahnutý, apaticky žalúdok nedokázal prijať viac, ako dve lyžičky jedla. A tak sme ju kŕmili každé dve hodiny. Zdanlivo sme sa uzdravovali. Jedla dostávala už viac, liekov menej.
Tešili sme sa z každého dňa, aká je živšia, ako sa teší na nás, ako úprimne vrtí chvostíkom, ako v jej smutných očkách iskierka šibalstva už tkvie.
"No tak, hurá"! snáď to máme za sebou.
A dni pomaly plynuli, Rajsa sa nám zdala v pohode. Chodila s deťmi na prechádzky, šantila, no vždy bola opatrná a veľmi rozvážna.
Dni sa krátili, aj chladnejšie začalo byť.
V jedno jesenné sychrané ráno nás Rajsa, tak, ako obvykle, nevítala. Nevyšla z búdy a v klietke na podlahe sme objavili krv. Zľakli sme sa, či nebodaj sa nezranila, alebo snáď ju niečo napadlo....
No nebolo to žiadne zranenie, bolo to oveľa horšie. Oslabený organizmus sa opäť ozval. Tentoraz to boli obličky. A znova ten denný kolobeh, no s otáznikom, čo bude zajtra? Nie, nebolo to dobré.
Rajsa nám zo dňa na deň upadala a akoby sa strácala. Veľmi pochudla, žila len na infúziách. Už nevrtela chvostíkom, ležala apaticky a keď jej lieky vypršali, veľmi trpela.
"Už sa to nedá" povedal veterinár.
"Treba to ukončiť, ona už nemá síl ďalej bojovať!"
Do striekačky natiahol z ampulky to, čoho sme sa najviac obávali a čo ani on nerobí vôbec rád. Injekciu smrti.
Všetci sme sa so slzami v očiach rozutekali, pretože to vidieť nemôžeme.
Nie, nehanbíme sa za plač, slzy.
Je to bezmocnosť, ktorá vami lomcuje a strašné niečo, že teraz...teraz už niekto zomrie.
"Snáď to už má za sebou" a oči plné sĺz, cez ktoré sme ledva videli prichádzať veterinára.
"Nie, nemohol som, keď som sa pozrel do týchto smutných očiek"
a smrtiaca ihla ostala nepoužitá.
"Dajme jej ešte šancu" ukončil veterinár.
"Tak Rajsa, dostala si šancu, musíš sama bojovať a vrátiť sa do života, tam predsa patríš", hladkali sme ju porozpálenej hlávke.
Ťažké, veľmi ťažké dni sme všetci s našim veterinárom prežívali.
No Rajsa sa statočne držala a naozaj bojovala o svoj život.
Veď mala svoj útulkový domov, domov v klietke a okolo seba ľudí, ktorí ju majú veľmi radi.
A statočne ten ťažký boj aj vybojovala.
Je úplne zdravá, pribrala, rada sa prechádza, behá a ľúbi, veľmi ľúbi nás.
Tešíme sa, že je zdravá, že našla u nás, aj keď len menšie šťastie.
To šťastie, úplné šťastie je kdesi....... možno práve u vás.
Domov plný lásky.
Ninčáková


< späť
Túto stránku vytvorila firma RICON za podpory mesta Kežmarok. Počet návštev: 446099
  Webhosting: Atlantis